Hudba je najdostupnejšie umenie

Je to hudba, nerieš aký žáner... Košický huslista, Lukáš Ujčík, o svojom postoji k hudbe.

Husle sa vyvinuli v prvých desaťročiach 16. storočia z nástroja lira da braccio. Radia sa medzi sláčikové strunové nástroje a v hudbe, či už sólovej , orchestrálnej, alebo komornej, sú naozaj nepostrádateľné. Dokážu vraj najpresnejšie vyjadriť stav duše, vedia byť pokojné, kričať, vyznať lásku, či poplakať si. Schopný huslista však dokáže v ľuďoch svojou hrou vyvolať nielen emocionálne pocity, ale i estetické zážitky.
K jedným z takýchto talentovaných huslistov patrí aj Košičan Lukáš Ujčík, známy najmä z kapely Timshel, ktorý čaro tohto nástroja objavil už v detstve. Hudbu ako takú vníma jedinečne. Riadi sa v nej výhradne svojím cítením. V rozhovore nám porozprával o svojej hudobnej ceste, o radostiach i starostiach, ktoré tento fenomén so sebou prináša.

- Každý muzikant si z času na čas rád pospomína na svoj hudobný začiatok. Aký bol ten tvoj?

- V mojom prípade išlo skôr o náhodičku, boží zásah, či ako sa tomu hovorí. Predtým som chodil v škôlke na krasokorčuľovanie, išlo mi to celkom dobre, potom som si však zlomil členok, tak som bol doma a skončil s tým. Keď som sa vrátil späť do škôlky, prišiel k nám chlapík, tzv. „náborčík“, ktorý lanáril deti do hudobnej školy. Bol to huslista, niečo na nich zahral a mne sa to veľmi páčilo. Pribehol som domov a povedal, že chcem byť huslista. Otec povedal: Ježišmária, na cigánsky nástroj bude hrať. To už skôr klavír. Mama však súhlasila, tak sme išli do hudobnej školy na Zbrojničnej ulici. Prešiel som tam cez nejaké talentovky a zobrali ma.

- Ako dlho si tam chodil?

- Absolvoval som prvý stupeň. V tom čase som hral veľmi veľa, stále som mal nejaké koncerty, či už interné alebo verejné, plus mnoho koncertov s orchestrom, pretože ja som začal hrať hneď vo veľkom orchestri, v malom som ani nebol. Na začiatku ma posadili na chvíľku do tretích huslí, potom však hneď do prvých, čiže som drel ako kôň. Vtedy som sedel v pulte s dievčaťom, ktorá mala 18 a ja asi 10. Okrem toho ma za stojanom ani nebolo vidno, pretože som bol maličký. Ale bola to fakt fuška, nacvičil som jeden prednes, odohral som koncert a na druhý deň som už mal ďalší. Toto obdobie trvalo štyri – päť rokov.

- Čo bolo ďalej?

- Po šiestich rokoch na Zbrojničnej som prešiel do školy na Hlavnej ulici, kde to už bolo ľahšie.
V tom čase som mal ísť na konzervatórium, ale nechal som to tak. Desil ma totiž celý ten systém.

- Môžeš byť konkrétnejší?

- Vedel som hrať obstojne, technicky som zvládal dosť veľa vecí, ešte aj keď sme hrali v orchestri, tak som nepozeral do nôt, hral som si vlastné prstoklady, ako sa mi to páčilo. Raz sa ma dirigentka opýtala: "Prečo to hráš tak, keď to tu máš napísané inak?" Odpovedal som, že mne sa to tak hrá lepšie a potom druhýkrát som to už opäť hral inak. Znova sa opýtala, prečo to hrám tak a tak, opýtal som sa teda, či v tom počuť nejaký rozdiel. Povedala, že nie. Bolo to tam hrozne metodické, nikdy sa ma nikto neopýtal, či ma tam niečo baví, alebo nie. Ľudia boli kockatí, chýbala im kreativita, nechýbalo však podrýpavanie. Ak niekto zahral prednes lepšie ako ty... alebo ak sa niekto pomýlil, ostatní sa tešili.
Neskôr som chodil k jednej učiteľke, ktorá učila okrem iného aj na konzervatóriu. Tá ma učila všetko od postoja, cez techniku, cvičil som 4 – 5 hodín denne, celé to bolo vlastne len o cvičení a nie o tom, že by som si mohol niekde reálne zahrať. Systém na konzervatóriu mi ukázala jednak ona, a jednak jeden vyštudovaný konzervatorista, violončelista, ktorý mi hovoril, že keď nemám k tomu vzťah, nech tam nejdem. Povedal mi, že škola ako taká nemá žiadny základ, že keď ma baví hudba, tak ju môžem robiť aj bez konzervatória. Samozrejme, že vám tam dajú techniku, je to skôr pre tých ľudí, ktorí chcú hrať profesionálne a dodržiavať všetky technické parametre, ktoré sú potrebné od štýlu cez dynamiku, čistotu tónu a tak podobne.

- Na konzervatórium si teda nešiel, hrať si však počas strednej školy neprestal...

- Išiel som na gymnázium, tam som však začal hrať tým spôsobom, že som musel hrať sám, už to nebolo o tom, že mi niekto niečo povedal. Zo začiatku som síce ešte chodil do hudobnej školy, a to do prvého ročníka druhého stupňa, to už však bolo viac-menej o ničom. Hodinu som mal možno raz za dva, tri týždne, nechcelo sa mi cvičiť, ten ročník som teda ani nedokončil, učiteľka ma však ešte presviedčala, nech neodchádzam, že budem hrať s jej kolegyňou Vivaldiho s orchestrom, čo bolo lákavé, ja som však čakal, že niečo také príde skôr. Tak som odišiel a začal som si hrať len tak. Moja sestra mala v tom čase jedného priateľa, rekreačného gitaristu, a s ním som po prvýkrát hral populárnu hudbu. Priniesol nejakú skladbu, kde boli aj slákové časti a opýtal sa ma, či by som to vedel zahrať. Keď som povedal, že áno, spýtal sa, ako je to možné, keď nemám noty. On hral totiž podľa tabulátorov. Vypočul som si tú skladbu, zahral si ju s ním a páčilo sa mu to. Potom sme hrali aj na imatrikulácii, spolu s jedným, takisto rekreačným gitaristom. Tam to vlastne začalo. Na každej škole sa zíde taká partia, v ktorej každý na niečo hrá a vytvorí sa kapela. Oficiálne sme kapelu vlastne nemali, no ja napríklad som hrával na všetkom, na čom sa tam dalo, od Dní červených nosov, po stužkové. V podstate stále s tými istými ľuďmi, mal som tam kamaráta Jozefa Čorbu, s ktorým som kamarát dodnes. Jozef hral na gitaru, je to však veľmi šikovný muzikant, ktorý hrá na všetko. Zahrá skutočne všetko, čo mu človek povie, aj keď to počul len raz v živote, takže to bola veľmi dobrá spolupráca. Keď išlo o nejakú veľkú akciu, hrali sme aj s inými ľuďmi, napríklad s Tomášom Krakom, keď bola spomienka na Jozefa Urbana. Vyvíjalo sa to až do toho momentu, keď sme hrali ako plesová kapela a bola to strašná katastrofa. Ja som hral na basgitaru, lebo nemal kto. Povedal som si, že mám sluch, tak sa to nejako naučím. Jasné, že to bolo strašne špinavé hranie, ale bavilo ma to statočne. Hrali sme najmä prevzaté veci, snažili sme sa ich však dať do inej podoby. Napríklad skladbu Mobil od IneKafe sme hrali v zostave klavír, španielka a husle. Vtedy sa zjavili prvé pokusy o improvizáciu, aj keď mierne som improvizoval už skôr, keď som doma cvičil a popritom si hral len tak z hlavy. Vtedy mi však pripadalo zvláštne, prečo to hrám, keď mám hrať nejaký prednes alebo etudu. Improvizovať som teda začal až na strednej škole, takisto som si začal písať nejaké party do nôt. A skutočne na objednávku. Alebo niektorí učitelia prišli za nami s prosbou, či im môžem napísať noty na Posledného mohykána. Tak som si to zobral domov a robil noty z kazety, čo mi dali.

- Mnohí ťa mali možnosť vidieť hrať najmä v kapele Timshel. Ako si sa k nej dostal?

- Raz sme boli s partiou v podniku Stará mama. Bol so mnou aj Jozef Čorba a náhodou sme mali so sebou nástroje. Nejaký chlapík povedal: Veď niečo zahrajte. Obsadených bolo asi päť stolov a zvrtlo sa to tak, že za nami začali chodiť, aby sme zahrali to a to... Chceli napríklad, aby sme zahrali Titanic. Jozef sa ma opýtal: "Hral si to niekedy?" Hovorím: "Nehral, ale veď melódiu vieš, nie?" Tak sme zahrali Titanic a hneď sme mali na stole štyri poldeci.
Vtedy tam sedel bubeník Števo Tóth z kapely Timshel, ktorého som poznal už z orchestra. Keď nás videl hrať, prišiel za mnou a opýtal sa ma, či by som nechcel hrať v kapele. Vtedy som mal trochu inú predstavu, myslel som si, že to bude nejaký rock, nevedel som, do čoho idem. Povedal som si však, že to vyskúšam. Števo sľúbil, že sa mi ozve. Ozval sa po mesiaci a pol s tým, že sa mám prísť pozrieť na ich koncert do GeS klubu a uvidím. Keď som ich videl, bol som fakt vyplieskaný. Nepravidelné takty a podobné veci mi nehovorili nič. Nepárne rytmy, štvorky, päťky.. a už vôbec nie v tom prípade, že ti ešte niekto oproti ide do protirytmu. Celé to bolo také matematické, na prvé počutie si to nemáš šancu zapamätať. Sú to osemminútové epické skladby. Keď som to videl, hovoril som si, čo ja tam medzi nimi budem robiť, veď sa tam stratím. Celkom sa mi to však páčilo, bolo to zaujímavé, nič také som totiž ešte nepočul. Nakoniec to celkom dobre vypálilo, fakt to bola náhoda a dostal som sa do kapely, ktorá bola naozaj zaujímavá a nevšedná.
Párkrát som povedal aj inde, že v širokom okolí, možno aj na celom Slovensku neviem, či existuje nejaká podobná kapela. Pravdepodobne, nie. Keď som prišiel na prvú skúšku, nemal som ani snímač, basgitarista Mackie mi teda doniesol od kamaráta vec, ktorá sa volala blcha a plastelínou sa to lepilo na husle. Zapojili sme to teda do snímača. Malo to strašný zvuk, stále to väzbilo, čiže som sa neustále musel odkláňať od repráka. Nemal som kombo, nemal som proste nič. Začali sme však hrať, prvá otázka, ktorú mi položili, bola: Vieš jamovať?
Tak sme si zajamovali a už to išlo. Povedali mi, že ak chcem, postupne ma budú zapájať. V tom čase mali dva mesiace do koncertu s maďarskou kapelou Másfél. Vtedy ma Timshel dopĺňal už do hotových skladieb. Nové veci sa potom robili tým štýlom, že husle tam boli už fakt zabudované. Ja som v podstate ťahal melódie, keď však gitarista a skladateľ Martin Noga odišiel robiť do Bratislavy a ostali sme traja, ostalo to na mne. Aj keď Mackie a Števo sú fakt skvelí hudobníci, komponovaniu sa nevenujú. Priniesol som asi tri skladby, ktoré boli, prirodzene, trochu iné. Jedna bola štýlu drum and bass a bola dosť náročná. Vtedy som mal doma CD Davea Hollanda - Prime Directive, ktoré obsahovalo mnohé „päťkoidné“ veci, takisto som bol na jednom jazzovom koncerte, kde sa mi páčil jeden nápad, kde chlapíci končili skladbu takým spôsobom, že stále pridávali jednu dobu do pauzy. Bolo to dosť náročné na počítanie a vyzeralo to veľmi zaujímavo, tieto vplyvy som teda dával do ďalšej skladby, ktorú som spravil a ktorá bola celá v päťke. V tej melódii sa ťažko orientovalo, na hranie to však bolo fajn. Ak si vedel, kde si. Tak som začal komponovať. Keď sa Martin vrátil, tvorili sme dvaja.

- Nahrali ste aj CD?

- Áno, nebolo to však bohviečo. Nahralo sa to za dva dni. Bolo to moje prvé nahrávanie v živote a hrozne ma iritovali slúchadlá, ktoré som musel mať na ušiach. CD obsahovalo vážne nedostatky, predali sa však všetky kusy. Vyrobilo sa ich asi 200. Pomáhal nám aj košický maliar Dušan Scholtz, vyrobil nám cover, jeho kamarát spravil design. Na každom médiu z vrchnej strany bol však iný obrázok, čiže každé jedno CD bolo fakt unikát, nikto nemal rovnaký obrázok.

- Kde všade a ako často ste koncertovali?

- Väčšinou sme hrali na Východe. Svidník, Stropkov, Sabinov, Sečovce...
Svidník a Stropkov majú celkom slušné alternatívne zázemie. V Sabinove sme hrali asi dvakrát na Letofeste, dostali sme sa aj na Hodokvas. V Košiciach sme hrali paradoxne najmenej. Nekoncertovali sme však často. Na Slovensku totiž komplikovaná, alternatívna hudba nemá veľké zázemie. Nemali sme ani veľmi kde hrať, je to totiž hudba, s ktorou nemôžeš prísť ani do krčmy. Nebolo to pre každého. Takisto sme nemali s kým. Väčšinou si kapela pozve nejakú druhú, príbuznú, aby to dramaturgicky pasovalo.
Keď máme repertoár pre ľudí, ktorí počúvajú náročnejšie veci ako jazz a podobne, nemôžeme hrať s punkáčmi. Minulo by sa to účinku. Ľudia, ktorí prídu na nás, budú nahnevaní, že musia počúvať punkáčov a punkáči sa budú hnevať, čo to hráme, čo za drogy berieme. Stalo sa však aj to. Jano Košč, ktorý kedysi robil metalové festivaly, nás na jeden zavolal, čiže pred nami išiel nejaký doom a za nami trash a medzi tým my. Vtedy náš štýl nazvali alternatívny jazzrock, čo je blbosť. Štýl Timshelu sa nedá presne definovať, vždy som každému hovoril: Je to hudba, nerieš aký žáner. Raz sa jeden chlapík pýtal na náš žáner, pretože to potreboval dať na plagát. Nevedeli sme mu odpovedať, tak vymyslel zaujmavú definíciu: psychadelicko-alternatívny jazzrock s prvkami subkultulárneho ambientu a novoromantického blackmetalu. :-)

- Spomínal si, že alternatívna hudba nemá na Slovensku veľké zázemie. Čim to podľa teba je?

- Samozrejme, je to otázka financií, do čoho sú ľudia ochotní vraziť peniaze a do čoho nie.

- Ako dlho si hral s Timshelom?

- Štyri roky. Potom sa gitarista a zakladateľ kapely, Martin Noga, rozhodol pracovať v Anglicku. Nakoniec tam však nešiel a po trištvrťročnej pauze začal hrať Timshel znova. Už však bezo mňa. V tom čase som bol ale nepoužiteľný a aj keby som začal hrať s nimi, nemohol by som pokračovať, pretože mi začali odchádzať kĺby, teda už nemôžem hrať. Táto choroba sa volá reumatoidná artritída a vyvíjala sa dlhšiu dobu. Najprv mi začal puchnúť palec, po čase som dostal zápaly po celom tele, mal som vnútornú teplotu, čiže som sa nevedel poriadne hýbať. Mal som momenty, kedy som sa nevedel ani postaviť zo stoličky. Teraz sa to, chvalabohu, zlepšilo, lekárka mi však povedala, že ak je to reuma, do polroka by sa mali tie zápaly vrátiť.

- Hrať na husliach už teda nemôžeš vôbec?

- Hrať by som mohol, len by to bolo pre mňa veľmi namáhavé, pretože niektoré prsty nemám kompletne ohybné. Napríklad slák by som nevedel chytiť do ruky poriadne. Ukazovák na pravej ruke totiž ohnem možno do polovice. Husle sú teda doma na skrini. Momentálne však pracujem ako zvukový majster v rádiu Kiss, čo je takisto kreatívna práca a hlavne som v kontakte s hudbou.

- Mnohé slovenské kapely majú problémy presadiť sa. Prečo je to podľa teba tak?

- Byť populárnym na Slovensku si človek môže dovoliť len v tom prípade, ak hrá hudbu, ktorá je populárna. To slovo obsahuje celý základ. Populárna môže znamenať viac vecí, v podstate aj Desmod je populárna kapela, ale hrajú rock. Takisto Tina je populárna speváčka, venuje
sa však štýlu RnB. Dôležité je, aby to spadalo do škatuľky zvanej populárna hudba. Hrá sa to v rádiách, vydavateľstvá to tlačia, v televízii chodia klipy, ľudia chodia na koncerty v húfoch a tak ďalej...
Sú však samozrejme aj kapely, ktoré hrajú populárnu hudbu a nie sú známe. Ja si však myslím, že ak sa urobí niečo kvalitné, určite sa to nestratí. Je napríklad scéna Rádia FM, elektronické veci, ktoré ja „nežeriem“. Skopírujú totiž štyri zahraničné kapely, spoja to do jedného a myslia si, že priniesli nejaký nový štýl. Preto sa tie veci nepresadia.
Problém je aj to, že mnohí sú profesionálne niekde inde, čiže sú obmedzení tým, že nemôžu koncertovať. Primárne nemá nikto peniaze na to, aby sedel v drahom štúdiu a pracoval s profesionálnymi zvukármi a mal profesionálne nahrávky. Takisto je potrebné byť menej zaškatuľkovaný.

- Mnohí hovoria, že dôležité je sebavedomie.

- Samozrejme. Potrebná je však aj sebareflexia. Keď príde na javisko veľký frajer, ktorý zahrá úplnú hlúposť, tak vyzerá ako hlupák. Keď však príde niekto sebavedomý a zahrá dobré veci, tak mu to len pridá, pretože ak príde s malou dušou, ľudia to cítia. Ak sa na javisko postaví človek s tým, že to vie a že hrá dobré veci, ľudia mu to zožerú.
Nie je však dobré chcieť byť slávny za každú cenu. Väčšina muzikantov si oddrela koncertovanie na nejakých zábavách, pajzloch pre päť ľudí a podobne. Kvantita však nie je podstatná. Dôležité je, aby kapela hrala. Na niektoré veci si ale musíme počkať. Niektorí však slávni nikdy nebudú a mali by sa s tým zmieriť. Mnoho ľudí si napríklad kreslí len tak, nie sú to však maliari. Hudba je v podstate najdostupnejšie umenie, človek ju má zakorenenú, celý ten rytmus vychádza z tlkotu srdca, človek má rád veci v rytme.

- Definovať hudbu je ťažké, ak nie nemožné, čo pre teba však znamená?

- Definovať to nejako konkrétne je naozaj ťažké, keďže hudba ako taká je dosť abstraktná a nepolapiteľná záležitosť. Skrátka, plynie v čase. Ale celkovo pre mňa znamená radosť zo života.

- Aký je tvoj názor na projekt Hudobnici.sk, ktorý vznikol vlastne kvôli tomu o čom sme tu teraz hovorili, má pomáhať hudobníkom a hudbe na Slovensku, aj tej alternetívnej...?

- Podľa môjho názoru je táto stránka otvorená akémukoľvek žánru, takže v tomto ohľade má všetky moje sympatie. Takýto projekt je podľa mňa prínosom hlavne pre hudobníkov, ktorí nemajú až takú veľkú šancu propagovať sa v rádiách a televízii ako populárnejšie kapely. Zároveň je dobré to, že sa dá na stránke vytvoriť prepracovaný profil so skladbami a dokonca aj videami, za ktoré sa dá aj hlasovať, čo je určite fajn, keďže pre každého hudobníka alebo kapelu je spätná väzba dôležitá... Výhodou je tiež, že cez takýto portál môžu jednotlivé kapely alebo hudobníci získať kontakty aj s inými kapelami a podobne, keďže na túto stránku chodia hlavne muzikanti, takže sa tu do budúcna môžu zrodiť aj zaujímavé spolupráce. Celkovo tento projekt teda hodnotím pozitívne a prajem mu do budúcnosti čo najviac zaregistrovaných členov, ešte viacej návštevníkov a hlavne veľa dobrej hudby. :-)

- Ďakujem za rozhovor a takisto prajem veľa dobrej hudby a hlavne pevné zdravie.

- Aj ja ďakujem a prajem projektu Hudobnici.sk, veľa enrgie a veľa fanúšikov.

Autor: Ivana Cimová
Dátum: 22.06.2008
Foto: hudobnici.sk
Zdroj: hudobnici.sk

Čo si myslíš o tomto článku?

Ak chceš pridať svoj komentár, tak sa prihlás. Ak ešte u nás nie si zaregistrovaný, tak sa zaregistruj.